čtvrtek 13. prosinec 2018 22:38
Registrace    

Inšpirácia krásou dreva

Jedným z nadšených advokátov dreva a drevených konštrukcií je na Slovenku prof. Ing. Jozef Štefko, PhD. vedúci Katedry drevostavieb Drevárskej fakulty na Technickej univerzite vo Zvolene. Aj vďaka jeho odborným príspevkom do kvalifikovanej diskusie o výhodách drevených konštrukcií nielen na bývanie, vďaka osobnej angažovanosti v témach, ktoré sa týkajú realizátorov drevostavieb, ale i vďaka jeho záujmu o drevenú matériu sa dobré meno drevostavieb na Slovensku šíri do odbornej i laickej verejnosti.

V roku 1993 prestúpil z vtedajšej SVŠT Bratislava, kde pôsobil na Katedre stavebných konštrukcií pozemných stavieb Stavebnej fakulty. Bolo to aj kvôli tomu, že si na Bratislavu ako na veľké mesto nezvykol. Z prozaického dôvodu. K veľkým mestám neinklinuje. Preto ho potešila ponuka z Technickej univerzity vo Zvolene, kde mal drevostavby na starosti Ing. Ivan Hrčka, CSc., ktorý bol na TU zakladateľom tohto študijného smerovania a jeho zásluhou sa v prospech diverzifikácie štúdia otvorili študijné odbory, ktoré sa týkali dizajnu, manažmentu a programy spojené aj s drevostavbami a drevenými konštrukciami.

DM: Vyzerá to, že ponuka prišla v pravý čas, a že to bola jedna z tých, ktorá sa neodmieta.
J. Š.: Pravdupovediac sa mi ani nesnívalo, že skončím na Drevárskej fakulte, keďže som ani nebol drevár ani lesník, ale osud to asi tak chcel. Najprv som prišiel na čiastočný úväzok. Postupne sa oddelenie rozširovalo. Najprv to bolo Oddelenie drevených stavebných konštrukcií, ešte za Ing. Ivana Hrčku, CSc., neskôr pod vedením prof. Ing. Jána Zemiara, PhD., ako Katedra nábytku a drevárskych výrobkov až po založenie Katedry drevených stavieb, kde mi padlo do vienka vedenie tejto katedry. S tým súvisí aj koncipovanie študijných programov, ktoré sú v troch študijných stupňoch, bakalársky, inžiniersky a doktorandský zamerané na drevené konštrukcie a drevostavby. Keďže mám korene odtiaľto, zo Zvolena, narodil som sa a vyrastal na Margočinke – to je stará časť Zvolena – neskôr na Zlatom potoku, kde rodičia dostali byt, takže som rodený Zvolenčan, bolo moje rozhodovanie veľmi jednoduché. Chcel som sa vrátiť k mojim koreňom. Veľa času som najmä cez prázdniny prežil u mojich starých rodičov v dedine Tŕnie, po ktorých sme zdedili dom, ktorý sme si začali opravovať ako chalupu a neskôr po návrate z Bratislavy sme si ho prispôsobili na trvalé bývanie. Rozhodovanie mi uľahčilo aj to, že v Bratislave som býval v paneláku – a vtedy a tam som si dal záväzok, že ja v živote už v paneláku bývať nebudem – tak som si domček po starých rodičoch začal pospôsobovať na bývanie a pre potreby mojej rodiny. A teraz už nie som Zvolenčan, ale Tŕňan.

DM: Dá sa povedať, že na tej chalupe – dome si si overoval svoje teoretické skúsenosti so stavbárčinou a teda aj drevostavbárčinou?
J. Š.: To môžem potvrdiť. Často sa ma pýtajú, či bývam v dome na báze drevených konštrukcií, ako sa to tak pekne odborne volá. Som fanúšikom drevostavieb, tak ich aj na každom kroku obhajujem, nielenže o nich rozprávam, ale zdôrazňujem aj ich výhody a azda preto si ľudia myslia, že v drevostavbe aj bývam. Ale, nie je to také jednoznačné, pretože bývam v klasickom kamennom dome z roku 1911, ktorý má isto aj svoje výhody, najmä v zime, keď je v ňom teplo, keďže mám kachľové pece, ktoré ho dokonale vykúria. Ale ocením aj bývanie v lete – navyše, keď sa teraz mení klíma – keď príjemne chladí. Ale aspoň podkrovie som si prestaval na plnohodnotnú drevostavbu s drevenou konštrukciou a masívnou tepelnou izoláciou v pasívnom štandarde, takže som taký pol na pol.

DM: Spomínal si, že si sa vrátil z SVŠT ako stavebný inžinier. Naskočil si vo Zvolene do rozbehnutého vlaku, alebo si sa musel s matériou drevených konštrukcií a drevostavieb oboznamovať od začiatku?
J. Š.: Priznám sa, že mne sa o drevo­stavbách ani nesnívalo. A už vôbec nie v tej súvislosti, žeby som sa mohol tejto téme profesijne venovať. Tiež som v podstate podliehal vtedajšiemu trendu akejsi nedôvery k dreveným stavbám, tiež som musel prekonávať mýty a stereotypy, ktoré aj dnes ovplyvňujú rozhodovanie investorov, projektantov či architektov. Ale na druhej strane sa mi páčili tie klasické, pôvodné stavby. Zhliadol som sa v drevených zruboch, chodieval som do skanzenov pôvodnej architektúry, obdivoval som a obdivujem staré drevenice, drevené artikulárne kostoly, ktorých máme neúrekom na východnom Slovensku, ale aj neďaleko v Hronseku. Vnímal som to ako čosi výnimočné, úžasné, ale naozaj som nečakal, že sa spojím s touto matériou aj profesijne, že to – dokonca – budem učiť ďalšie generácie inžinierov. Ale netrvalo dlho a bol som v dreve doma. Najmä tie prvé roky boli veľmi pekné, keď som mal pocit, že som súčasťou celku, kde vytváram niečo jedinečné, nové. Bola to nová výzva. A vždy, keď mám novú výzvu, tak ma posunie dopredu, dokáže ma motivovať, aby som nepodľahol, ale s ňou bojoval. Bol to asi najväčší zlom v mojej kariére stavbára a pedagóga a veľmi ma to posunulo dopredu aj po odbornej aj po pedagogickej stránke.

Moje povolanie je pre mňa aj záľuba aj koníček, nakoniec aj sám si robím drobné drevostavby. Práve dokončujem stromodom pre detváky a je to naozaj ďalšia výzva. Pred dvoma týždňami som začal a pred týždňom dokončil prístrešok pre ovce, čo sa zdá byť jednoduchá konštrukcia, ale aj pri nej treba rozmýšľať. Nesmierne ma to baví a už mám aj celkom slušné materiálové vybavenie, dielňu, takže s istou dávkou neskromnosti tvrdím, že by som si mohol dovoliť postaviť aj menší drevený objekt.

DM: Spomínal si sám, že na Slovensku ešte stále bojujeme s mýtmi, ktoré drevostavbám neprajú. Poďme po poriadku a začnime vetrom. Vraj drevostavbu odfúkne vietor.
J. Š.: Nuž, drevostavby sú často považované za ľahkú, primitívnu konštrukciu. Ale v dnešných časoch už s vetrom počítame, preto sú moderné drevostavby ukotvené na základoch, ktoré aj s kotvením vetru odolajú. Keď sa drevostavba správne vypočíta, navrhne a postaví, tak dokáže odolávať aj ničivým účinkom rôznych smrští, o čom sme sa už neraz presvedčili aj v našich končinách. Všetko je to otázka znalosti materiálov a konštrukčných systémov, základných statických znalostí, nadimenzovania prvkov, správneho ukotvenia stavby. Tá stavba je plnohodnotná.

DM: Druhou výhradou býva konštatovanie, že drevostavba zhorí ľahšie, než silikátová stavba.
J. Š.: Iste, je jasné, že drevo je horľavý materiál. Tomu sa nedá zabrániť. A pokiaľ drevostavba nie je chránená pred požiarom, tak zhorí. Napríklad, keď komín, ktorý je – prirodzene – zo silikátového materiálu, zle odizolujeme, alebo skonštruujeme, tak je najčastejšou príčinou vzniku požiaru v drevostavbách – ale aj v silikátových stavbách. To isté platí aj o zdroji tepla a tepelného žiarenia, ktorý musí byť napojený na teleso komína bezpečne a spoľahlivo. Požiar sa aj v drevostavbe dá „regulovať“, totiž zabezpečiť väčšiu požiarnu odolnosť. Rýchlemu šíreniu ohňa medzi priestormi sa dá zabrániť správnou skladbou izolačných materiálov a použitím požiarnych retardérov. Pred niekoľkými rokmi som bol spoluautorom experimentálneho požiaru drevostavby, ktorú financovali niektoré členské spoločnosti Zväzu spracovateľov dreva SR v skúšobnom ústave v Batizovciach. Pri tomto experimente sme aj s prof. Ing. Antonom Osvaldom, CSc., dokázali, že moderná drevostavba odoláva ničivému požiaru vo svojom interiéri viac ako 50 minút. Priznám sa, že príjemne prekvapilo aj nás, že po zahasení ohňa boli všetky drevené konštrukčné prvky pod sadrokartónovým obložením neporušené. To nie je otázka iba výberu materiálu, ale samotného návrhu konštrukcie stien, obkladov, podláh i strechy. Takže ani drevostavba, ak je postavená dobre, nie je nebezpečná, skôr naopak. A dokazujú to aj štatistiky, ktoré nerobia podstatné rozdiely medzi požiarmi v drevostavbách a ostatných silikátových konštrukciách. Keby sme si tie štatistiky premietli a vyhodnotili, tak zistíme, že nie samotné drevo je príčinou požiaru, ale nedbanlivosť, zlý návrh alebo zlé odtienenie zdroja požiaru. Či už je to elektroinštalácia alebo to spomínané zlé napojenie komína či vykurovacieho telesa. Alebo sa, napríklad, zanedbá delenie na požiarne úseky. Nedávno sa stal požiar v radovej zástavbe, kde zanedbali stavbu požiarneho múra, tzv. „fajermúr“, ktorý delil jednotlivé stavby, okrem prvého domu, ktorý týmto múrom oddelili. Ten nezhorel a všetky ostatné chytili od tretieho v poradí, pretože do ostatných oheň popreskakoval bez prekážky. Keby sa bolo postupovalo v zmysle predpisov a projektu, tak by sa to nemuselo stať.

DM: Ďalším údajným nebezpečenstvom pre drevostavby je vlhkosť a tvrdenie, že údajne drevené domy zhnijú.
J. Š.: To sa dá elegantne vyriešiť konštrukčnou ochranou a nemusí to byť len chemická ochrana. Drevo nehnije a nevlhne, pokiaľ je správne zabudované a ochránené pred vlhkosťou. V prvom rade musí byť dokonale suché, také drevo je mimoriadne trvanlivé. Do suchého dreva nejde ani huba ani drevokazní škodcovia, hmyz a ďalšie biotické a ani fyzikálne činitele. Pokiaľ budovu dostatočne prekryjeme presahom strechy, ako je to v zrubových stavbách, tak dokážeme zabezpečiť ich dlhú životnosť. O tom svedčia tristo, štyristoročné stavby aj tie spomínané kostolíky, ale aj množstvo ľudových obydlí, ktoré sú naďalej zachované a nielen v skanzenoch. Drevo je materiál, ktorý má svoju trvanlivosť a dlhú životnosť aj v rámci morálnej životnosti. O morálnej životnosti hovoríme z pohľadu užívateľa, do akej miery stavba jemu vyhovuje a vyhovuje moderným štandardom bývania. Nenamietam a súhlasím, že muzeálne drevenice dnes nevyhovujú štandardom bývania, ale porovnajte to trebárs aj s prvými murovanými bytovkami vo Zvolene v robotníckych kolóniách, ktoré sa dnes rekonštruujú a prerábajú. Zistíme, že aj keď sú zateplené a izolované, ani tie už moderným štandardom nevyhovujú veľkosťou okien alebo veľkosťou miestností a ich dispozíciou. Alebo staré pavlačové byty, ktoré majú osemdesiat rokov, čo je v porovnaní s drevenicami zanedbateľný vek, ale pokiaľ majú spoločné toalety na jednej chodbe, tak už tiež nevyhovujú dnešným štandardom bývania a mnohé z nich už morálne dožili. V tejto súvislosti sa vynára otázka, čo s našimi panelákmi, keď morálne dožijú. Možno budú mať aj nejaké statické poruchy, nebude sa dať v nich bývať, ale čo s ich likvidáciou? Kam sa podeje všetok ten betón, železo a stavebný materiál, ktorý je v nich momentálne ukrytý? A tu treba vidieť všetky súvislosti, prečo hovoríme o tom, že moderné drevené konštrukcie sú perspektívne aj z hľadiska udržateľnosti nielen bývania, ale ľudskej existencie vôbec.

DM: Z tohto sa zdá, že morálna životnosť je pre drevostavby a ich realizátorov, či už architektov, projektantov alebo stavbárov, asi najväčšou výzvou. Okolo nás, myslím tým Slovensko, sú drevostavby na vzostupe, u nás sa pomaly ale isto dostávajú do popredia záujmu investorov a nemám teraz na mysli len individuálnu bytovú výstavbu, ale aj hospodárske, kancelárske, športové budovy. Len nedávno sa nám podarilo prekonať hranicu dvoch nadzemných podlaží pri povoľovaní drevostavieb. Považuješ to za prelomový krok?
J. Š.: Dozaista je to veľký krok pre budúcnosť drevostavieb. Skôr som však presvedčený o tom, že tá bariéra nebola a ani nie je v počte podlaží, ale je skôr v myslení užívateľov a realizátorov stavieb. Tých viacpodlažných budov, ktoré pribudnú po uvoľnení normy a vyhlášky, nebude až tak dramaticky veľa. Možno vznikne niekoľko viacpodlažných bytových domov, niekoľko kancelárskych budov, ale najviac budú realizátori stavieb bojovať s tým, ako získať dôveru klientov v drevené stavby. A to je odstraňovanie a prekonávanie práve tých mýtov, o ktorých som pred chvíľou hovoril. Často používam príklad, že ak také užívateľsky a normami náročné krajiny, ako Nemecko, Švajčiarsko, Rakús­ko, škandinávske krajiny z roka na rok zaznamenávajú zvyšovanie podielu drevostavieb na novostavbách, tak to svedčí o tom, že aj najnáročnejší klienti dôverujú takýmto stavbám. Pretože takí nároční klienti a užívatelia, ako žijú v týchto krajinách, by si zrejme nevzali na seba riziko neúspechu či nebodaj ohrozenia. Či už z hľadiska pohodlia, užívania, údržby atď. A sú to dosť často veľmi náročné a drahé solitéry, stavby, ktoré reprezentujú architektonickú a projektantskú i realizátorskú špičku. My na Slovensku stále máme akési nepochopiteľné zábrany. A to aj napriek tomu, že vieme postaviť porovnateľné stavby. A to aj z pohľadu architektúry, komfortu, užívateľských výhod či stavebno-fyzikálnych vlastností. Čo sa týka energetickej náročnosti a hospodárnosti vieme postaviť rovnocennú, možno aj lepšiu budovu, porovnateľnú s tou, čo je postavená na silikátovej báze, len máme akúsi bariéru nedôvery. Zatiaľ. Verím, že sa to láme k lepšiemu.

Čo ma však veľmi mrzí, v súčasnosti sme svedkami podsúvania rôznych fám, ktoré majú škodiť drevostavbám. Vraj sú drevostavby škodlivé pre svojich užívateľov. Vraj drevostavba už nie je drevostavba, ale konštrukcia plná chémie. V ktorej sú dosky alebo rohože z minerálnych vlákien, ktoré, ako vieme, sa vyrábajú s prímesou živíc fenolformaldehydových alebo podobných, ktoré môžu znamenať určité riziko. Neprajníci drevostavieb namietajú, že steny sa oplášťujú drevovláknitými doskami, ktoré sú niečím, čo úplne škodí človeku, tvrdia, že užívateľ sa uzatvára do nejakej parozábrany a nemôže voľne dýchať a podobné nezmysly. Z toho vzniká dojem, že celá drevostavba je niečo, čo škodí svojmu užívateľovi. Bohužiaľ, veľa ľudí im sadlo na lep a bohužiaľ práve, keď sa už podarilo presvedčiť veľkú časť verejnosti o tom, že drevostavba nepredstavuje nebezpečenstvo z hľadiska požiaru, že z hľadiska tepelno-technických vlastností, energetickej efektívnosti môže byť dokonca lepšia, že ani akustika nie je problémom. Keď verejnosť prijala fakt, že drevostavba je plnohodnotný stavebný systém, tak zrazu sa objavujú strašidlá, ktoré útočia na pocit ohrozenia zdravia. Je to nezmysel a myslím si, že všetky zdravotne certifikované materiály sú bezpečné. Skôr si myslím, že by sa mali užívatelia zamýšľať nad tým, čo obsahujú ostatné zložky ich bytov, v ktorých sa pohybujú a existujú. Z čoho majú nábytok, z čoho majú koberce, závesy, aké potraviny si kupujú a podobne. A či dobre vetrajú. Overený a certifikovaný staviteľ nebude riskovať svoje dobré meno tým, že postaví drevostavbu z nekvalitných  materiálov. Všetky certifikované materiály prešli zdĺhavým a náročným testovaním a akékoľvek obavy zo zdravotnej škodlivosti sú nezmysel a čistá lož.

DM: Drevostavby na Slovensku prežívajú renesanciu a boom. Vidíš to tak aj ty? A je to badateľné aj na tvojej katedre, že je väčší záujem o štúdium drevostavieb?
J. Š.: Určite súhlasím, že drevostavby na Slovensku pribúdajú. Odpoveď je jednoznačná. Stačí sa len pozrieť po väčších developerských celkoch, kde sa stavajú rodinné domy a zistíme, že drevené konštrukčné systémy si našli cestu k zákazníkom na Slovensku. Určite pribúdajú aj tzv. ikonické, reprezentatívne drevostavby. Vidieť to aj z roka na rok pri vyhodnocovaní súťaže „Drevostavba roka“, či už pod krídlami ZSD SR, alebo v rôznych ďalších súťažiach či prezentáciách. A nie sú to len rodinné domy, ale aj väčšie celky. Športové haly, centrá, kancelárske budovy, dokonca školy či penzióny. Asi by som to ale ešte nenazval boom, ale registrujeme významný posun. Na tú druhú časť otázky musím tiež odpovedať áno, hoci sa u nás boríme všeobecne s poklesom záujmu o štúdium technických vysokých škôl, tak napriek tomu je záujem o všetky typy štúdia na našej katedre veľký. Veľmi významne nám v tomto pomôžu aj stredné odborné školy, z ktorých v tomto roku prvý krát vzídu maturanti z experimentálne overovaného študijného odboru technik drevostavieb, ktorý inicioval práve Zväz spracovateľov deva SR. V priemere sa na bakalárske štúdium hlási ročne okolo 50 – 60 študentov. Nastúpi asi 45, samozrejme, že nie všetci ho dokončia, pretože štúdium na technickej vysokej škole je exaktné a nie jednoduché. Asi aj preto, lebo, napríklad, úroveň vedomostí z matematiky na strednej školy je na Slovensku dramaticky nízka a naše vedomostné sito je kruté, takže prvý stupeň dokončí spravidla 25 – 27 absolventov. Na druhom stupni pokračuje veľká časť z nich a tí aj štúdium dokončia. Je to vždy nad dvadsať inžinierov ročne. Do tretieho stupňa prechádza necelá desiatka doktorandov. Máme aj detašované pracovisko na Vyššej odbornej škole v českej Volyni, kde je veľký záujem o tento odbor, pretože o drevostavby je obrovský záujem aj v Čechách a dá sa povedať, že všetci naši absolventi už majú dopredu o robotu postarané. Každý rok je to asi 10 až 20 končiacich absolventov.

DM: Keby si mal jednou vetou povedať svoje profesionálne motto, ktoré aplikuješ vo svojej práci aj na Katedre drevostavieb, ako by si ho vyjadril?
J. Š.: Robiť to, čo ma baví a byť motivovaný krásou toho, čo už bolo vytvorené pred nami. Predovšetkým drevenou krásou.

DM: Ďakujeme za rozhovor.

Autor: PhDr. Peter Zemaník
Kontakt: Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.
Foto: autor a archív J. Štefka

Odborný časopis na podporu dřevařské a nábytkářské výroby.

Zásady zpracování osobních údajů

Newsletter

Přihlaste se pro příjem newsletteru. Nezmeškáte tak žádné aktuální novinky.

Rozesíláme pouze důležité informace. Nespamujeme!